Po tom ako sme sa v snahe rýchlo vyhnúť Viedni blúdili po nesprávnych vlakoch a takmer skončili v Maďarsku, sme našli táborisko pri Grazi. Táborisko bolo krásne na pohľad a jemné na dotyk, smrdelo ale hnojom. Muselo to byť vplyvom únavy, že sme si dokonca pochvaľovali túto prírodnú vôňu ako dôkaz jeho autentickosti. Ráno stan smrdel ako lajno, a nielen ráno, ale aj celý ďalší týždeň, a doteraz sa nám nepodarilo vnútiť mu akúkoľvek inú arómu.
Nasledovali dva dni intenzívnej kontemplácie nad životom. Tieto dva dni bezvýsledného postávania pri krajnici z nás spravilo nepriateľov bezvýsledného postávania a všetkého rakúskeho. Vrodený optimizmus tiež neznesie všetko, a tak sme na konci druhého dňa porazení a smrdiac hnojom opäť skončili na vlakovej stanici. Sladkosti a hygiena zlepšujú náladu! Nás kilo kexíkov a kúpeľ v umývadle vagónu postavili na nohy. To sme ešte netušili, že vo Villachu už čaká náš prvý úspešný stop.
Nastúpili sme k človeku, spomienka na ktorého nás, v kombinácii s Katinou predstavivosťou, prinútila bežať o jednej v noci cez jedno pole, hlavnú cestu, druhé pole a potok, až pod pouličnú lampu, kde sme konečne zaspali. Jeho meno bolo Marco a mal iba jedinú chybu - vylámané kľučky na dverách. Vety ako "Bol nejaký príliš milý, Maťo" a "Nevšimol si si, či nás niekto nesledoval?", či "Vonku niečo počujem, nechceš to ísť omrknúť?", prinútili Maťa behať po háji zelenom s nožíkom v ruke. Ešte v to ráno sme boli v Benátkach.
Benátky sú super, ale veľa zaujímavého sa tam nestalo. Je to cesta, ktorá oživuje cestovateľa, nie cieľ. Ale tie lode namiesto MHD! A najkrajšie kanále na svete! A pizza! A nočné blúdenie uličkami! Skôr, než by nás to prestalo celé baviť sme sa vydali na cestu domov.
To sme ešte nevedeli, že opäť budeme musieť čeliť nenávidenému bezvýslednému postávaniu. Deň skončil, my sme dotancovali vedľa diaľnice, zmokli a postavili stan. Ďalšie ráno sme už nadväzovali vzťahy s prichádzajúcimi kamionistami. Prvý Čech, nič. Druhý Čech, nič. Ten Slovák bol vlastne Maďar a po anglicky vedel iba "Sorry," čo nám aj predviedol. Maťo oprášil znalosti Polskiej Rzeczypospolitej a už sme sa viezli naspäť do Villachu na vlak. Došli sladkosti.
Vlakostopom do Benátok, vlakostopom aj domov.
PS: A jasné! Ešte sme natrafili na žltú šípku, ale tam už asi stopom nepôjdeme. A cestou domov sa nám pokazilo auto. A vlak. Ale vrátili sme sa a mamy boli rady.